SHIT MONTH

Keď neviem, čo si obliecť... otvorím bráškovu skriňu :)

Jún je sračka. Aj tak sa dá nazvať tento mesiac plný zlých skúseností, zlých zážitkov, smútku, znechutenia nad svojím životom. Mal to byť prelomový mesiac, mesiac nových začiatkov, štartu do nového života, mesiac, kedy oslavujem meniny a žúrujem a mesiac, kedy začína leto! Festivaly, kempovanie, bláznenie pri vode, večerné prechádzky mestom so zmrzlinou v ruke.  

Začal celkom nevinne, dňom detí a novou prácou, pretože som sa po viac než dvoch rokoch konečne odhodlala dať výpoveď. Došli mi nervy, trpezlivosť a s podporou mojich blízkych som zistila, že takto sa ďalej už jednoducho nedá. Nie je sranda, keď sa vrátite z práce a celý večer preplačete a ráno sa doslova trasiete, pretože tam musíte znovu ísť. A to všetko kvôli dvom kravám, dvom *** (domyslite si všetky vulgarizmy sveta), ktoré vám znepríjemňujú celú smenu. Hold, nie nadarmo sa hovorí "aká matka, taká Katka" - a u tejto dvojice matky s dcérou sa mi pravdivosť tohto výroku potvrdila niekoľkonásobne. Takže... nová práca. Nie je to síce to, čo ma napĺňa, ale z niečoho žiť musím a našťastie som dosť flexibilný človek, takže som si na prekvapenie všetkých zvykla veľmi rýchlo a normy stíham spĺňať skôr, než mi ubehne osemhodinová pracovná doba. Som sa seba pyšná! :)  

No čo sa týka osobného života, nasledovala jedna katastrofa za druhou. Prvý víkend sme šli na chatu. Od piatku do nedele. Ja, moja najlepšia kamarátka J.A.R., jej frajerka z Ostravy T.S. a ďalšia homosexuálne orientovaná kamarátka B.Š.,  za ktorou tam neskor tiež dorazila jej polovička L.H.. Zvykla som si byť jedinou heteráčkou v partii, nemám s tým problém a v spoločnosti "teplých" (pričom toto oslovenie neznášam) sa vyskytujem asi častejšie, než akýkoľvek iný človek :-D Tak to jednoducho je.

Prvý večer všetko v pohode, hoci sme všetky dorazili zmáčané do nitky, pretože cestou na chatu sa spustil taký lejak, až to nebolo normálne. Zakúrili sme preto v krbe a dali si sušiť mokré oblečenie. Otvorili si Sangriu a popíjali sme, kecali, kecali a kecali až do samého rána. Niekedy okolo druhej sme konečne zaľahli... V sobotu sme však popíjali už odkedy sme vstali. S raňajkami, rannou kávou a cigaretkou (s výnimkou mňa, ja som nefajčiar) na terase sme samozrejme mali každá aj svoj pohárik. Šli sme predsa na chatu, oslavovať, nerobiť nič - iba piť a baviť sa:-D Sangriu som v istej chvíli namixovala s kolou a vodkou, čo na počudovanie všetkých chutilo viac než dobre a tento drink sa ujal. Hold, mám talent na miešanie alkoholu a na každej akcii robím barmana. Kým vládzem nalievať :) V duchu popíjania sa niesol celý deň a podvečer sme prešli na domáce. V slabej chvíli sme s B.Š. hrali karty a v priebehu pol hodiny stiahli liter a pol domáceho. My dve! Myslela som, že mi nič nie je a o dvadsať minút mi to tak stúplo do hlavy, že si nepamätám nič. Absolútne nič, ani obraz - ani zvuk. Mala som pocit, že som sa prepila k takej únave, že som ľahla a spala až do rána, ale nie... vyvádzala som. Moc. Nie tak, že by som nahá tancovala na stole makarenu. Mala som ten typ sprostých rečí, aké ja sama na opitých ľuďoch neznášam. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, pretože nikdy predtým sa mi to nestalo. Nikdy predtým som sa ani tak neopila. Sama si to neviem vysvetliť, nechápem... Keď mi ráno povedali, čo všetko som narozprávala, bolo mi zo seba zle. V živote som sa necítila tak trápne, nikdy som sa za seba nemusela tak hanbiť. Najhoršie na tom však bolo to, že ani jedna z tých vecí nebola pravda a ja som sa dotkla mojej najlepšej kamarátky a B.Š. Nikdy mi na také niečo myšlienka ani len nezavadila a preto si neviem vysvetliť, kde sa to vo mne vzalo. Najradšej by som sa v tej chvíli videla v Číne alebo kdekoľvek inde, len nie tam. Bola a som zo seba zhrozená, znechutená a pohoršená. Mrzí ma to, ale takéto správanie sa nedá vziať späť. Pokašľala som si to na plnej čiare a i keď som ich odprosila a miliónkrát prosila o prepáčenie, hoci som bola pod vplyvom alkoholu a mala som v krvi asi milión promile, neospravedlňuje ma to a ja to viem.

A odvtedy je všetko na hovno. Zopárkrát som už spomínala, že to medzi mnou a mojou najlepšou kamarátkou škrípe. Už od marca asi. Pretože po rokoch sa uzmierili s B.Š. a odvtedy mám pocit, že ju strácam, že už to nie je také ako predtým a mám z toho depresie. Nežiarlim na B.Š., naopak - mám ju strašne rada, pretože je zlatá a všetko... no táto situácia ma mrzí, kradne mi kamarátku, resp. čas, ktorý som s ňou trávila ja, veci, ktoré som s ňou doteraz zdieľala ja. Chápem, ja sa do vecí z "ich sveta" miešať nemôžem... vlastne môžem, ale nemám potrebu, pretože tam tým vzťahom a komunite celkom nerozumiem.. ale to nie je len o tom... Bohužiaľ som typ človeka, ktorý je tichý trpiteľ. Dlho v sebe veci dusím a potom vybuchnem a poviem a vyčítam všetko a na druhých je tak obrovská dávka výčitiek často až priveľké sústo. Udalosti z chaty to vo mne spustili a ja som ju zavalila obvineniami a správami o ublíženosti. Áno, cítim sa ublížene a odkopnuto a zabudnuto a ako piate koleso... Pretože veci, ktoré sme kedysi robili spolu my dve, teraz robia oni. Pretože správy, ktoré sme si v priebehu celého dňa vymieňali, tie každo-polhodinové telefonáty kvôli každej "podstatnej" blbosti, spájajú teraz ich dve a nie nás dve. Mrzí ma to. Proste... strácam ju, uvedomujem si to a trpím. Ale ona nič, vraví že to tak nie je... že je to o tom, že obe majú teraz frajerky a rozprávajú a porovnávajú si svoje vzťahy so ženami. Cítim sa ako zúfalec, že to sem vôbec píšem. Ale kde inde to mám napísať, s kým iným to mám riešiť, keď moja najlepšia kamarátka na mňa nemá čas? Myslela som, že naše priateľstvo nikdy neskončí, že nás dve nikdy nič nemôže rozdeliť, že to jednoducho bude naveky vekov. Plánovali sme, že spolu budeme bývať. A viete čo? Zrazu budú spolu bývať oni dve a hrdo sa tým prezentujú na sociálnej sieti. Ako sa mám k tomu postaviť? Ako to mám riešiť, ako to mám zvládnuť? Je mi z toho nagrc. Ona jediná o mne vie všetko, nemala som potrebu sa zverovať niekomu inému, tráviť čas s inou kamarátkou, lebo ona bola pre mňa odjakživa špeciálny človek, bola to proste ona... najlepšia kamarátka. A zrazu je medzi nami  obrovský múr, ktorý nás rozdeľuje. Mám pocit, že inak to už nebude. Nikdy som sa necítila opustenejšia, než teraz. Bolí to, že ju strácam. Kurevsky moc to bolí. Na nič iné nemyslím, iba na to ako sa mi vzďaľuje. Niekedy proste asi musíte nechať človeka, na ktorom vám najviac záleží, odísť, aby mohol byť šťastný s niekým iným. Bez vás. Ale čo bude s vami? Na to už nikto nemá odpoveď. Bohužiaľ... tak to je.

A akoby toho nebolo málo... muž, ktorý pre mňa znamená tak veľa, odišiel pracovať do Nemecka. Minulý pondelok. Na rok aj niečo. On bol môj únik od všetkých problémov s kamoškou, od všetkých starostí v bývalej práci. Vždy ma rozosmial, vždy ma dokázal priviesť na iné myšlienky a urobiť mi deň krásnym. Nosil mi kvety a šmolkovú zmrzlinu a chodili sme na prechádzky popri rieke a na hrad. Aj keď nemá rád štýl hudby, ktorú počúvam ja, vždy so mnou išiel na akýkoľvek koncert, ktorý som si zmyslela. A mal ísť so mnou aj na Cranberries, no vtedy už tu nebol... tak som nešla ani ja. A viem, že to budem do konca života ľutovať, pretože takéto kapely má človek možnosť vidieť raz za život a potom už nie. Neviem, kedy príde pozrieť Slovensko, ale nie som si istá, či ho dokážem vidieť. Pretože sa mu vrhnem okolo krku a už ho nebudem chcieť pustiť a budem plakať, keď ma bude znovu opúšťať. Nie, nechodíme spolu. Oficiálne netvoríme pár, ale... niečo také asi sme.

Ja proste... neznášam tento mesiac, posledné obdobie v mojom živote, pretože mi berie ľudí, na ktorých mi najviac záleží a ja s tým nedokážem nič spraviť :( Cítim sa otrasne.