NIKDY NEHOVOR NIKDY

Dnešný sobotný večer trávim doma. Niečo v štýle papučovej párty - len ja, mokré vlasy, pyžamo s krokodílom, huňaté ponožky a na tvári už tretia pleťová maska :) Triedim si haraburdy v izbe a s nimi utrieďujem aj svoje myšlienky. Viem, že už by nemalo, no stále ma zaráža ako sa vie život skomplikovať. Alebo si ho takým komplikovaným robím ja sama? Kto vie? Ja by som to rada vedela  tiež...

Musím sa k niečomu priznať. Bola som u veštice. Minulý piatok. Chcela som mnoho odpovedí na mnoho otázok, tie som dostala. A niekoľko bonusov k tomu. Vzhľadom na to, že som v poslednej dobe intenzívne myslela na svojho bývalého, práve týmto smerom sa uberala moja prvá otázka, ktorá sa týkala mužov. Proste som bola zvedavá prečo naňho stále musím myslieť keď viem, že medzi nami to už dávno skončilo. Nevideli sme sa trištvrte roka a nebol žiaden predpoklad, že by sa to mohlo zmeniť. Sme ako dvaja cudzí ľudia, ktorých spája len jeden pekný kúsok minulosti. Na moje prekvapenie mi však povedala, že naňho myslím preto, že on myslí na mňa. Že sa jedného dňa náhodne stretneme a on sa ma spýta, či chcem, aby sme znovu boli spolu a ja mu vraj poviem áno. A niekoľko ďalších vecí, no tie teraz nie sú podstatné... Myslela som, že si vymýšľa, že nie je reálne, aby sa to stalo. Jednoducho nie. Pre milión dôvodov a pre ten jeden, že nemáme na seba kde len tak náhodne naraziť. Brala som to ako jednu z tých vecí, ktoré vám veštica síce povie, no nikdy sa nestanú. Napriek tomu som to nespúšťala z mysle. Mám pocit, že som si to tak trochu vsugerovala alebo privolala alebo mi to privolala tá jej veštba alebo to, že on na mňa myslel tiež, no na šiesty deň ráno sa to stalo... správa od neho. Úprimne povedané, bola som nemálo šokovaná. Prekvapená, že sa skutočne deje to, čo mi bolo miestami naozaj do smiechu. Písali sme si celý deň. Kilometrové správy lietali sociálnou sieťou rýchlosťou blesku, z mobilu sa takmer dymylo a výkon v práci mi viac stál, než sa plnil. Blažený výraz na mojej tvári sa striedal s chvíľami maximálneho sústredenia. Vymenili sme si všetky novinky, správy o našich súčasných životoch, niekoľko trápení, ktoré nás medzičasom postretlo. Áno, spýtal sa. Spýtal sa, či by sme to spolu neskúsili opäť, tretí raz. Nedala som mu odpoveď. Zatiaľ nedokážem. Nie som si istá, neviem. Nie po dni písania, zmiešaných pocitov. Vymenovala som mu všetky veci, ktoré sú proti tomu, aby nám to fungovalo. A jeho odpoveďou bolo len to, že ak budeme obaja chcieť, pôjde to. Z tých jeho správ som mala celkom dobrý pocit. Občas sa mi dokonca zdalo, že sa zmenil, dospel, že je zodpovednejší, no miestami to bol presne ten starý pesimistický Marek, ktorý ma dokázal "zabiť" jednou jedinou vetou, jedným názorom, jedným.. čímkoľvek. Na druhý deň sme spolu volali. V noci. Dve minúty. Necelé. Počuť jeho hlas po tak dlhej dobe bolo viac než divné. Nie príjemne divné, skôr... nemilo divné. Automaticky sa mi v mysli vynoril príjemný hlas iného muža, láskavý hlas ďalšieho. A ten jeho bol taký... anarchistický. Akoby mala prísť apokalypsa a ja som sa jej všetkými silami snažila ubrániť. Neboli to ani dve minúty a ja som si v mysli šepkala, aby už zavesil. Nevedela som, čo mu povedať a ten jeho hlas vo mne prebudil niekoľko nepríjemných spomienok. Vrátili sa. Tak, ako mi zo začiatku bolo milé, že sa ozval, mi je teraz nepríjemné premýšľať nad našou spoločnou budúcnosťou. Neviem, možno by som túto svoju náladovosť mohla zvaliť na PMS. No tak, ako som bola spočiatku naklonená k tomu, aby sme to spolu znova skúsili, mi teraz niečo v kútiku duše našepkáva, že je to blbosť. Chcem sa s ním stretnúť, ale zároveň ho radšej nechcem vidieť.  Je to zvláštne, je to komplikované. Ja viem. Cítim sa... frustrovane. Veštica mi povedala "áno, budete spolu" a ja som sa k tomu postavila tak, že teda okay, budeme spolu a bodka. No čím viac som s ním v kontakte, tým viac sa mu snažím vyhýbať, len aby som s ním nemusela komunikovať. Začínam pochybovať o tom, či bolo správne mu vôbec odpísať už na tú prvú správu. Viete, ak by som k tej veštici nešla, nikdy by som si nevypočula to, že by sme teoreticky mohli byť spolu a ani by som sa neobťažovala s ním nadväzovať kontakt. Myslím, že by som mu na tú správu vôbec neodpísala. Rovno by som ju vymazala. Ale bola som tam, počula som z jej úst tieto slová a časť mňa sa s tým stotožnila, zmierila alebo také niečo. Preto som sa začala uberať týmto smerom. Je to začarovaný kruh, neviem sa z neho dostať von a viem, že raz mu musím ten telefonát zdvihnúť a stretnúť sa s ním, aby som sa sama presvedčila, či byť spolu alebo to navždy uzavrieť. Dovtedy sa ďalej nepohnem. No myslím, že ešte chvíľu sa tomu budem snažiť vyhýbať... je to... nanajvýš komplikované...