STARÁ LÁSKA NEHRDZAVIE?

• posledný októbrový víkend... minulý rok... vtedy som bola šťastná... a potom... už nič •

Poznáte tú chvíľu, kedy si uvedomíte, že niečo vo vašom živote, vo vašom vnútri nie je v poriadku? Poznáte ten pocit úplnej prázdnoty, osamelosti? Pocit, že keď načiahnete ruku za niekým koho milujete, ruka vám len tak prepláva vzduchom? Pocit, keď sa vaše myšlienky uberajú z vám neznámeho dôvodu smerom k jednej a tej istej osobe a vy viete, že tá osoba už dávno nepatrí do vášho života? O to trpkejšie sklamanie to pre vás je. O to bolestivejšie je spomínať na pocit šťastia, ktorý kedysi prúdil každou žilou vášho tela. O to desivejšie je zistenie, že možno už nikdy nezažijete to, čo s ním...

V poslednej dobe naňho často myslím. Moje myšlienky sa uberajú jeho smerom a ja to nedokážem ovplyvniť. Je to už tak dávno... deväť mesiacov, čo nie sme spolu. Myslela som, že bez neho sa mi bude žiť ľahšie, ale viete čo? Nie. Naopak. Lebo i keď som som sa stretávala s mnohými mužmi, ani jeden vo mne nevyvolal to, čo on. Ani po jednom som netúžila tak, ako po ňom. Ani po jednom... Každým dňom si uvedomujem aká nešťastná som, keď pri mne nie je... on? Alebo len láska? Neviem... na túto otázku si nedokážem odpovedať Nie som si istá či by som chcela zmazať deň, kedy sme sa rozišli a pokračovať vo vzťahu, ktorý nás v poslednej jeho etape ubíjal. Ubližoval on mne, ja istým spôsobom jemu. Možno sme to brali príliš intenzívne, boli sme jeden druhým príliš očarení a možno nezrelí, neuvedomovali sme si, že by sme mohli robiť veci inak, zodpovednejšie, viac sa snažiť riešiť problémy a neodsúvať ich nabok.

Sedím vo svojej izbe a premietam si aké to bolo pred rokom. Milovala som ho najviac, ako som kedy dokázala milovať muža. Z najhlbšej hĺbky môjho srdca, najúprimnejšie, najvrúcnejšie. Bola to čistá láska, čo mi zaplnila každučké miesto v mojom tele, ochromila každú jeho bunku. Občas som mala pocit, že toľko lásky, koľko som cítila k nemu sa ani nemôže zmestiť do ľudského srdca, duše.. Zrazu som bola kompletná, milujúca a milovaná. Najkrajší pocit, aký môže človek vo svojom živote cítiť. Všetko malo zmysel. Aj tie najbežnejšie veci. Každodenné činnosti boli zrazu neskutočne krásne, pretože všetko, čo som robila, som robila preto, že on miloval mňa a ja som milovala jeho. Tak to malo byť a tak to bolo správne. Spravila by som preňho čokoľvek, tak silná láska to bola. Bola som mu tak oddaná, že by som mu zniesla i modré z neba, keby si oň zažiadal. A viem, že on by ho zniesol pre mňa, ak by po ňom moje srdce zapišťalo. Bol pre mňa všetkým, neexistovalo pre mňa nič dôležitejšie. Nič ma nedokázalo zastaviť, ak som mohla ísť za ním. Ani nedostatok času, ani posledné peniaze v peňaženke, ani strach z nočného cestovania do iného mesta. Nič... Milovala som ten pocit milovať niekoho a bezvýhradne mu patriť, byť milovaná niekým, kto rovnako bezvýhradne patrí mne. Nemohla som sa naňho vynadívať, nedokázala som naňho prestať upierať zrak kedykoľvek bol pri mne. Nedokázala som pustiť jeho ruku, prestať znižovať vzdialenosť medzi nami na najnižšiu možnú mieru. Nedokázala som sa ho prestať dotýkať, hladiť jeho telo, zasypávať ho bozkami. Potrebovali sme mať neustále nejaký fyzický kontakt, aspoň stáť vedľa seba a držať sa za ruky kedykoľvek a kdekoľvek sme boli. Bola medzi nami tak obrovská vášeň, nenásytnosť. Nevedeli sme sa nabažiť jeden druhého. Nikdy. Nech sme spolu boli akokoľvek dlho, nonstop i niekoľko dní. Naplno sme využívali každú jednu sekundu, ktorú sme spolu strávili.  A keď sme spolu zrovna neboli, hriala ma každá jedna myšlienka naňho, na nás... Vtedy som sa častokrát pristihla pri tom, ako sama sebe v duchu vravím, aká som šťastná. A naozaj som bola. Tak neskutočne, neopísateľne šťastná, spokojná som bola. Až tak, že to bolo na jedného človeka asi priveľa...

A teraz? Nič. V noci nespávam, lebo keď ležím schúlená v rohu, stále čakám až sa z tej tmy v izbe niekto vynorí a zozadu sa ku mne pritúli. Hypnotizujem tú prázdnotu a potichu si želám, aby tomu tak bolo. Aby som cítila, že pri mne niekto je. Niekto, o koho sa môžem oprieť, ku komu sa môžem otočiť a zaboriť mu tvár ku krku, cítiť a nasávať jeho vôňu až kým nezaspím. Pokojná. S úsmevom na tvári. No vždy keď sa v posteli načiahnem na druhú stranu, rukou zablúdim do prázdna. Prežívam zložité obdobie a chýba mi náruč, do ktorej by som sa mohla schúliť. Chýba mi niekto, kto by ma pohladil po vlasoch a zašepkal, aby som sa nebála, že všetko bude dobré. Chýba mi tlkot srdca a pokojné dýchanie zosynchronizované s tým mojim. Chýba mi neha, láska, vášeň, splynutie dvoch tiel. Chýba mi to, ako som sa cítila, keď som bola s ním. Ten pocit, že naozaj žijem a užívam si každý jeden deň, že toto je život, ktorý stojí za to, ktorý robí človeku radosť, ktorý vyvoláva úsmev a vďaka ktorému vám ľudia z vášho okolia hovoria, že žiarite. Chýba mi to, keď mi hovoril, že ma miluje a ja som vedela, že je to pravda. To, ako sme sa spolu smiali, aj keď nikto iný nechápal nášmu humoru. To, keď mi na dobrú noc šepkal do telefónu ako sa teší, kedy sa zas uvidíme. To, ako nám proste stačilo byť spolu bez slov, len tak jeden pri druhom sedieť v objatí a užívať si vzájomnú blízkosť. Chýba.. chýba mi všetko to, čo ma pred rokom robilo šťastnou. A ja neviem, či to ešte niekedy s niekým zažijem... Mám strach, že svoju možnosť som už mala, že takéto šťastie prichádza len raz za život a keď dvaja ľudia dopustia, aby sa to pokazilo, už nikdy tieto pocity nezažijú. Mám strach, že môj život bude už navždy len trpkým prežívaním, len spomienkou na krásne časy minulé. Naozaj mám strach... lebo nech robím čokoľvek, nič nemá zmysel. Nič nie je tak, ako má byť. Nič nie je kompletné ak vo vašom živote nemá miesto láska.