BEZSENNÉ NOCI

Práve je jedna z tých nocí, ktoré neznášam. Bezsenná. Prehadzujem sa v posteli, telo v krkolomnej polohe omotané paplónom, pod ktorým mi je horko. No len čo spod neho vystrčím čo i len palec na nohe, začne mi vadiť ten chlad, čo sa mi razom rozleje každou bunkou tela. Nemôžem spať. Za vinu to dávam šuštiacemu radiátoru i svetlu pouličnej lampy, ktoré sa mi do izby vkráda pomedzi žalúzie. V skutku žalostný stav, z ktorého začínam byť pomerne zúfalá. O dve hodiny vstávam do práce a ešte som ani nespala. Začína ma bolieť hlava a v ústach cítim nepríjemné sucho. No vstať sa mi nechce.  Nie. V hlave mi výria myšlienky. Príliš mnoho myšlienok na príliš mnoho mužov. A pritom sa všetky končia pri jednom, ktorého nemôžem mať. Je zakázaným ovocím. Sakra šťavnatým bohémskym ovocím žijúcim si vo vlastnom svete, do ktorého ma pustil a ja tam chcem ostať. Znie to tak jednoducho a pritom to vôbec také nie je. Môj ľúbostný život bol odjakživa prípad pre psychiatra a čím som staršia, tým si toto svoje tvrdenie len potvrdzujem. Neviem, či mám šťastie na nesprávnych mužov alebo je chyba vo mne. Možno z každého niečo. Som asi príliš komplikovaná. Alebo je príliš komplikované porozumieť mi. Tak všetkých odháňam s tým, že proste nerozumejú tomu, čo chcem a čo od vzťahu čakám. A pritom je to úplne jednoduché. Chcem normálneho chlapa. Takého, ktorý ma rozosmeje. Ktorý nebude skúpy na komplimenty a všimne si, že mám nové tričko a iný účes. Takého, ktorý si so mnou vykričí hlas na koncerte jednej z mojich obľúbených kapiel a ktorý mi poskytne svoje rameno pri nejakom slaďáku uprostred parketu. Takého, ktorý sa mi bude nežne hrať s vlasmi a ktorý ma poriadne pretiahne vždy, keď bude jeden z nás chcieť. Takého, čo mi na narodeniny nedonesie plyšáka, pretože nevie, čo osobnejšie mi kúpiť. Viem presne, čo chcem. Koho chcem. A vôbec to nie je komplikované. Len je komplikované takého muža nájsť. A keď ho konečne nájdem, nemôžem ho mať. A pritom každá jedna bunka môjho tela po ňom túži. Je mojou prvou i poslednou myšlienkou. Som závislá na akomkoľvek kontakte s ním. Na posedení pri káve, prechádzke v meste, na každej jednej jeho správe. Keď mi nenapíše dlhšie ako deň, som nervózna. Chcem vedieť, čo robí. Premýšľam, kde je. Nie, aby som ho kontrolovala. Len tak... aby som vedela. A pritom som vo vzťahu s iným a on randí s inou. Obaja k sebe niečo cítime a obaja sa máme príliš radi na to, aby sme si spolu niečo začali. Pre istotu. Ak by to náhodou nevyšlo, mohlo by sa stať, že by naše kamarátstvo prestalo fungovať. A stratiť jeden druhého je niečo, čo ani jeden z nás nechce dopustiť. No je to tak ubíjajúce. Tak strašne ubíjajúce. Ten pocit, že je s niekým iným. Ten pocit, že ja som s niekým iným, keď túžim všetok svoj čas tráviť s ním a držať ho v náručí a byť mu nablízku a šepkať jeho meno do vetra. Bože! Ten človek vie o mne všetko. A ja viem všetko o ňom. Poznám jeho chyby, jeho zlé vlastnosti. Každú stránku jeho povahy. Milujem, keď je bohémsky. Keď píše v umeleckých metaforách. Milujem, keď je hriešne neslušný a chce ma pretiahnúť. Aj ja chcem jeho. Milujem, keď sa mi zveruje a keď sa ja zverujem jemu. Milujem, keď mu môžem byť v čomkoľovek oporou a ak by náhodou plakal, bozkami by som mu vysušila každú jednu slzu. Je mojím najlepším kamarátom. Jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote. A predsa by som chcela, aby bol viac. Viem, že aj on by to chcel. No niekoľko závažných vecí stojí v ceste tomuto vzťahu. A okrem nich i fakt, že si jeden druhého príliš vážime na to, aby sme boli ochotní navzájom sa sklamať a riskovať tak to krásne, to úprimné a vzácne čo medzi sebou máme. Náš vzťah je tak silný a zároveň tak krehký, že každý krok nesprávnym smerom by ho mohol poškodiť. A pritom viem, že nech by som urobila čokoľvek, on by stál pri mne a podporoval ma.  No nie je to komplikované?