V poslednej dobe riešim v súkromnom živote predovšetkým vzťahy s mužmi. Rôznymi mužmi. S rôznymi povahami, charakterovými vlastnosťami, životnými cieľmi, názormi a presvedčeniami. No jedno ich spája. Myslím, že to všeobecne platí pre celú túto generáciu nielen mladých, ale i starších ľudí. Pravdepodobne to má niečo do činenia s dobou, v ktorej žijeme. Ľudia si jednoducho odvykli byť spolu. Žiť spolu, zdieľať spolu šťastie, radosť, úsmev, no predovšetkým trápenie a starosti. Lebo keď je dobre, všetko sa darí, no akonáhle príde problém, jeden od druhého dáva automaticky ruky preč... Je to smutné, pretože nemal by byť vzájomný vzťah práve o tom pomáhať si navzájom v časoch dobrých i zlých? Nehľadáme si niekoho, kto sa s nami bude smiať, no zároveň bude pre nás oporou, človekom, na ktorého sa budeme môcť kedykoľvek spoľahnúť?
Poviem vám však, ako to v dnešnej dobe funguje...
Keď ste mladý, v puberte, máte 17, ešte len spoznávate svet, život. Užívate si a nemyslíte na problémy, ktoré vás v budúcnosti stretnú. Všetko, čo sa týka vážnejších vzťahov je pre vás v podstate nové, postupne to objavujete a odkrývate všetko, čo súvisí s tým mať partnera. Neriešite prácu, pretože chodíte do školy, peniaze vám dajú rodičia, na bývanie mimo rodičovského domu ste primladí. Žije sa vám krásne a tak vám je krásne i s priateľom. Stretávate sa, chodíte sa baviť s partiou priateľov, máte sex a užívate si prítomnosť jeden druhého. Fajn.
A potom máte 22, po strednej začínate pracovať. Zisťujete, že v každom jednom zamestnaní chcú za málo peňazí veľa muziky, každý mesiac ste viac v mínuse, než v pluse. Na šetrenie ani nepomyslíte, nemáte z čoho. Mnohí z vašich známych sa začínajú usádzať, vašim kamarátkam sa rodia prvé deti, niektoré sa dokonca vydávajú. A vy stále nič. Pretože stále neviete nájsť toho, s ktorým by to stálo za to. Utešujete sa tým, že 22 nie je zas až tak veľa, že na také veci máte vy ešte čas. Napriek tomu stále hľadáte a hľadáte muža, ktorý by bol pre vás tou povestnou oporou. Chlapa do koča i do voza, ako sa hovorí. Niečo už máte odžité, za sebou niekoľko nefungujúcich vzťahov, spadnutých pár ružových okuliarí, preplakaných niekoľko nocí. Už máte vytvorenú určitú predstavu o tom, aké vlastnosti by mal mať váš partner. No vo vašom okolí takého akosi niet. Váš vysnívaný princ existuje len dovtedy, kým naňho veríte a vy sa už nachádzate vo veku, kedy ste na rozprávky priveľké. Žiaľ. No v kútiku duše vám stále ostáva nádej. A tak neprestávate randiť. Raz je to nezrelý študent vysokej školy, ktorý sa názormi a správaním zasekol niekde uprostred puberty, čo je naozaj ďaleko, ale ďaleko za vami - nevyhovuje. Inokedy je to spevák miestnej kapely, ktorého obletujú baby zo všetkých strán a on si to užíva, i keď vám vraví, že ste preňho práve vy tie jediné. No potom si uvedomíte jeho nestálosť a zistíte, že ani on nevyhovuje. Potom je tu spolužiak vášho mladšieho brata, s ktorým máte pocit, že máte opäť o pár rokov menej a na chvíľu sa vám svet znovu zdá tak krásne bezstarostný. Po čase sa však táto predstava rozplýva, prídu problémy, na ktoré on ešte nedozrel a tak ho jednoducho škrtáte zo zoznamu potenciálnych partnerov a začínate randiť s ďalším. Máte však pocit, že ten sa nachádza v úplne rozdielnej dimezii. Nudia vás jeho reči, nedokážete vás rozosmiať, naviac vám príde úplne asexuálny a nepríťažlivý - rýchlo ho presúvate do šuplíka k ostatným nevyhovujúcim. Už to chcete vzdať, no na scéne sa objaví ďalší. Zahŕňa vás básňami o krásnych veciach, ktoré by mohli medzi vami byť. Zalepí vám nimi oči a vy naletíte. Jemu však ide len o sex, len o to, aby si užil a vyspal sa s vami. Berie vás ako vec a nie ako ženu s citmi; ženu, ktorá chce byť ľúbená. Zranená mu dávate zbohom a nezabudnete ho pritom zaplaviť spŕškou výčitiek a vulgarizmov, zaslúži si. A potom zrazu stretnete niekoho, kto spĺňa všetky požiadavky na vášho partnera. Je láskavý, gentleman, pozorný, zábavný, naviac spoľahlivý a zodpovedný, cítite sa pri ňom bezpečne a konečne máte pocit, že práve s ním by to mohlo fungovať. Predstavujete si, aké by to bolo v jeho náručí na spoločnom gauči, v útulnej obývačke, ktorá by bola vaša spoločná. Na poschodí by pokojne spali vaše dve malé deti a vy by ste si pri pohári vína plánovali letnú dovolenku. Krásne, však? A potom bác, on odchádza pracovať do zahraničia! A vy musíte ostať tu, pretože tu máte okrem externého štúdia na vysokej aj ďalšie záväzky, ktoré vám neumožňujú odchod. Poviete si "Okay, nejaký čas to bez seba vydržíme, láska na diaľku predsa môže fungovať, budeme si denne písať a skajpovať." No už dopredu viete, že to fungovať nebude. Pretože sa nepoznáte dostatočne dlho na to, aby ste boli ochotní vydržať jeden bez druhého takú dlhú dobu. A tak sa príbeh, ktorý v podstate ani poriadne nezačal, končí.
Máte 27. Čakáte dieťa s mužom, ktorého poznáte dva mesiace. Proste sa stalo. Nešťastná náhoda? Osud? Kto vie... Plánujete svadbu, pretože všetci vo vašom okolí vás tlačia do toho, aby ste sa konečne usadili. A vám tikajú biologické hodiny. Zúfalo túžite po rodinnom šťastí a tak vravíte pred oltárom ÁNO človeku, ktorý vám je cudzí. Dúfate, že časom sa ho naučíte ľúbiť. Že to bude fungovať. Časom... Žiaľ po roku zisťujete, že to bol najväčší omyl vášho života. Oddelené spálne, spoločná konverzácia na bode mrazu, okrem hádok, hypotéky a malého dieťaťa vás už nič nespája. Cítite sa vyhasnuté a nešťastné a uväznené v klietke bez dvierok. V šuplíku skrývate dávno napísanú žiadosť o rozvod a naberáte odvahu. A potom, v záchvate nádeje v lepšie zajtrajšky, to s manželom skúšate druhý raz. Druhá šanca, nový začiatok, sladké udobrovanie. Bum, od gynekológa odchádzate s vypísanou tehotenskou knižkou. Kolotoč vášho nešťastia sa točí ešte väčšou rýchlosťou. Jediné, na čo sa upnete, sú vaše dve krásne deti. Tie za chyby svojich rodičov predsa nemôžu...
Po piatich rokoch konečne naberiete odvahu a rozvediete sa. Sfúknete 33 sviečok na narodeninovej torte s trpkou príchuťou života. Sarkasticky pozeráte na svoj zničený odraz v zrkadle. "Som to naozaj ja?" pýtate sa samé seba a privriete oči, nevládzete. Na krku dve malé deti, nezaplatené účty a práca za minimálnu mzdu. O tom, že by ste si po dlhom čase spravili radosť a kúpili niečo na seba, môžete iba snívať. Pretože ide jeseň, deckám treba kúpiť nové topánky a bundy, rastú ako z vody. O chvíľu sú tu Vianoce, beháte po všetkých obchodoch v meste, hľadáte výpredaje, na ktorých by ste svojim deťom splnili sny o darčekoch za tie najnižšie sny. Pretože otecko neplatí alimenty, nestará sa. A vy šediviete z toho, koľko starostí a problémov musíte denne preskákať len aby ste udržali domácnosť fungujúcu a neskončili na ulici. Popri tom musíte byť vzornou matkou, vychovávať svoje deti k zodpovednosti, byť im príkladom, aby jedného dňa na tej ulici neskončili vlastnou vinou. Snažíte sa z nich spraviť dobrých ľudí, aby ste jedného dňa na ne mohli byť hrdé. Roky ubiehajú...
Máte 45, dve odrastené deti, ktoré trávia doma stále menej času. Stále menej sa vám zdôverujú a vy si zrazu uvedomíte svoju samotu. Je vám z nej do plaču. V zúfalstve si podáte inzerát, pretože tak to predsa ženy vo vašom veku robia. Už sa nehodí, aby ste si priateľa hľadali po baroch, tie predsa obsadzujú mladí a medzi nimi i vaše dve deti. Predsa im nespôsobíte šok tým, že vás uvidia sedieť pri drinku v družnej debate s postarším pánom s plešinkou. To by predsa nebolo cool. Naviac do toho baru ani nemáte s kým ísť. Všetky vaše známe sú totiž šťastne vydaté, prinajmenšom sa tak tvária alebo v záchvate starostlivosti o svoje rodiny nemajú čas na večerné vysedávanie s kamoškou. Vy sa medzi nimi cítite ako outsider. Napriek tomu, že vám je ten pán sympatický, ste opatrné. Máte za sebou život plný nepekných skúseností, trápenia a všetkým tým ste si museli prejsť samé. Nikto pre vás nebol oporou, keď ste to najviac potrebovali, nikto vás vo chvíľach strachu o vlastnú existenciu nepodržal. Rokmi ste si odvykli zdieľať svoj život s mužom, zaspávať s ním v jednej posteli. Poličku si dokážete navŕtať aj sama, dokonca zvládnete aj opravu záchoda. Tak načo vám je vlastne muž? V podstate celý život žijete bez neho. Dokážete sa bez neho postarať o rodinu, ste dostatočne silné. Prevratné zistenie, ktoré vám na staré kolená pomáha špecifikovať nové požiadavky na nádejného partnera. I keď ste už zmierené s tým, že svoj život dožijete v samote, dávate si inzerát, ďalší. Hľadáte muža s vlastným bývaním, na občasné stretnutia u vás alebo uňho za účelom sexuálneho zblíženia. Na sex predsa nie ste ešte také staré. A samozrejme opäť stará známa fráza - hľadáte muža do koča i do voza, s ktorým sa budete môcť zasmiať, no vypočuje vás a poradí, ak sa vyskytnú problémy. Žiadne väčšie záväzky však nehľadáte. Žiadne spoločné bývanie, žiť s mužom si už nedokážete ani predstaviť. No je len málo mužov, ktorým takýto vzťah stačí, pretože muži sa potrebujú zabezpečiť, nájsť si niekoho, kto ich bude na staré kolená obskakovať, kto sa o nich jednoducho postará v časoch, keď toho už oni sami nebudú schopní. A tak sa aj po niekoľkých stretnutiach stále ocitáte sama. A vaše deti začínajú s randením. Občas sa pristihnete pri tom, ako im v duchu závidíte ten sladký vek nevedomosti. A vzápätí sa trápite tým, čo ak ich postihne rovnaký osud ako vás? Dúfate, že nie, že sa poučia z vašich chýb, z toho čo videli doma a zariadia si svoj život inak...
Takéto sú vzťahy, takto ich vnímam ja, presne tieto mám vo svojom najbližšom okolí... smutné...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára